16
Sám na dvoch kolesách - Ljubljana (17.11. - 21.11.2016)
Ahojte, tento text píšem preto, aby som zaznamenal moju zatiaľ najväčšiu a najdlhšiu cestu na biku. Skrsol v hlave napad, že by som mohol vymeniť cesťák za pomalý dialkovy bike a skúsiť cykloturistiku. Toto označenie znie nevinne a evokuje rakúskeho dôchodcu rútiaceho sa desať kilometrovou rýchlosťou po hrádzi a tlaciaceho wurst v kazdom bufete. To by však v tom nebola moja povaha, keby som si veci nenaplánoval tak, že namiesto pohodovej cykloturistiky išlo o diaľkový maratón typu bicykluj alebo zomri. Tak som začal plánovať a chystať veci. Ako ideálny termín mi vychádzal víkend okolo 17. novembra, kvôli voľnému dňu. Cieľ som si určil hlavné mesto Slovinska Ljubljanu. Prečo? Pretože som tam ešte nebol, logické ne? A vzdialenosť do Ljubljany podľa mapy bola cca 400 km, tj. dá sa prejsť za dva dni. Toto bol prvý odklon od pohodovej cykloturistiky, keďže mi tak denný limit vychádzal na 200km. S prstom v nose. Alebo skôr v riti? Späť k biku. Pôvodne som zamýšľal kúpiť nejaký pevný a spoľahlivý touringový bike, potom som sa ale rozhodol, že postačí môj lacný krosák CTM za 270 éčok. Začal som ho trochu tunovať. Dal som mu rohy, aby som počas jazdy mohol meniť polohu (rúk, vy prasce). Bike dostal blatníky, také tie lacné plastové, ale stále to bol pokrok. Okrem toho som namontoval nosič a naň kúpil tašky. Bike prešiel servisom, kde mu vyčistili náboje a stred a vymenili reťaz. Pri servise v predajni mi odporučili, aby som namiesto nosiča použil radšej cyklovozik, vraj kvôli lepšej stablite biku a neopotrebujem tak ložiská, keďže váha batožiny nebude na biku, ale vo vozíku. Vďaka ochote mi vedeli za minimálnu cenu jeden vozík aj požičať. Ani sa veľmi nečudovali, co chcem podniknúť. Asi im tam chodí takýchto extrémistov viac.


A prišiel deň D.
Vlastne ešte pred tým prišiel deň D-1.
Deň, ktorý v podstate ovplyvnil nasledujúcich 5 dní cesty. Mám doma psa. Ono je to také 30 kilové trdlo, ktoré sa chce len hladkať a ňuchať vonku moč iných psov. A toho psa bolo treba umiestniť do dočasnej opatery bývalej kamarátky :) To znamenalo večernú cestu z najsamkrajšej slovenskej dediny do asi 140 km vzdialeného mestečka. A keďže každý roduverný Bratislavčan potreboval zrovna 16. novembra presunúť svoju mestskú prdelku do viac či menej blízkeho východu a popri tom ťahať so sebou tonu plechu, cesta z mesta odovzdať psa a naspäť sa natiahla do 11tej v noci. Nevadí, aspoň som dúfal, že počasie sa umúdri, keďže celý deň lialo.


V deň D som tak kvôli lenivosti a dostatočnému spánku nemohol vyraziť o 5 ráno ako som pôvodne zamýšľal, ale až o 8. A toto sa potom so mnou ťahalo celý trip, keďže sa mi ani jeden deň nepodarilo tento trend otočiť. Čiže prišiel deň D, prvý deň výletu. Asi hodinu mi trvalo, kým som sa pripravil na cestu, zniesol dole vozík, bike a veci a nachystal všetko do jazdy schopného stavu. Na vozík aj bike som pripevnil asi 5 blikačiek, aby som bol s tým kamiónom viditeľný. Niečo pred ôsmou som sadol na bike a zabral do pedálov. Prvý krát v živote som sedel na biku s plne naloženým vozíkom a sám som bol zvedavý, ako to pôjde a akú rýchlosť dokážem udržať. A ono to šlo. Vyrazil som z Petržalky smer Kittsee a ďalej Pama, Gattendorf, Zurndorf a potom cez Frauenkirchen na rakúsko-maďarskú hranicu v Pamhagene. Cesta šla svižne, darilo sa mi aj s vozíkom držať priemernú rýchlosť okolo 23km/h. Hovoril som si, že plán, ktorému som sám poriadne neveril, sa dá splniť a ja nakoniec do tej Ljubljany prídem. Pred cestou som plánoval, že priemerku musím držať okolo 20km/h, aby som denný limit 200km prešiel za 10 hodín + 2 hodiny pauzy. Okolo jedenástej som prekročil hranicu s Maďarskom a vydal sa na cestu maďarskou rovinu až do mesta Szombathely. Doteraz som stál len 2x, raz kvôli tomu, aby som si navliekol hrubšie ponožky, kvôli omŕzajúcim prstom na nohách a raz kvôli občerstveniu. Pri jednej pauze sa mi na stojane prevalil bike a zlomil sa jeden roh. Nepríjemnosť, keďže som tak musel zvyšok cesty držať ruky na riaditkach len v jednej polohe. Za mestom Fertöd v Maďarsku začalo blúdenie. Vytlačená mapa mi v tomto prípade bola k ničomu a GPS tiež ukazovalo haluze. Problém Maďarska je v tom, že tam je len zopár väčších ciest, ktoré sú zväčša dosť frekventované a plné kamiónov a niekedy aj so značkou zákaz vjazdu pre cyklistov. Zvyšok sú cesty tak úzke a zabudnuté, že človek pri pohľade na mapu ani neverí, že fakt tadiaľ má ísť. Po asi polhodine som si však nejako ujasnil smer a vybral sa na dedinu Röjtkömuszaj. To že som nakoniec skončil v dedine Csapod ma ani veľmi nenasralo. Len som musel trochu updatnuť plán pre najbližšie dediny. Ďalší poznatok z cyklistiky na maďarskej rovine: je jedno ako sa volajú jednotlivé dediny, stačí držať smer, keďže značenie je chabé a cesty sú zväčša veľmi rovné.
Po ďalších dvoch dedinách som došiel na väčšiu cestu, ktorá bola dosť frekventovaná a tak som zapol všetky blikačky. Začalo prskať a hovoril som si, že ak toto bude celú cestu, pekne zmoknem. Celkovo bola táto fáza dosť zdĺhavá lebo okrem dažďa som musel aj v každej dedine kontrolovať smer a pozerať do mapy a to ma dosť spomaľovalo. Už bolo jasné, že priemerka 20 bude skôr sen ako skutočnosť. Po frekventovanej ceste som sa vyblikaný ako vianočný stromček dostal až na odbočku pri dedine Hegyfalu. Tam som odbočil na bočnú cestu, ktorá už mala priamo viesť do Szombathely. Autám a kamiónom som prenechal paralelnú diaľnicu. Ďalšia cesta do Szombathely bola už v pohode a bez blúdenia. Akurát som do mesta dorazil až okolo štvrtej, keď sa už stmievalo a nie o 1 ako som pôvodne naivne plánoval. Do mesta som nešiel, obišiel som ho po obchvate a neskôr odbočil z hlavnej cesty na Ják. Prvý krát som zbadal tabuľu Ljubljana 304km. To ma povzbudilo, pretože to znamenalo, že sa blížim. Kým som prišiel do Jáku zotmelo sa. Doteraz som stál len keď som pozeral do mapy, alebo na rýchle zjedenie keksíka či banánu. A keďže som mal za sebou už 9 hodín cesty začal sa ozývať hlad. V miestnych potravinách som si kúpil konzervu sardiniek a pivo. Chlieb som mal. Všetko som do seba rýchlo nafutroval, keďže som bol spotený a keď som sa nehýbal bola mi zima. Zapol som už aj diaľkové svetlo a vydal sa na ďalšiu cestu, smer Körmend. Dúfal som, že môj odhad je správny a na hranicu so Slovinskom, čo bol cieľ dnešnej cesty to mám max. 80km. Za Körmendom som prišiel k ceste so zákazom pre bicykle, kone a traktori. A keďže bola už tma, áut dosť veľa a ja som mal široký vozík, rozhodol som sa neriskovať a obchádzka cez okolité tri dediny ma stála asi polhodinu navyše. Konečne som došiel do dediny Csákánydoroszló. Čaro maďarských dedín je, že aj keď si pozriete na mape najbližšie dve tri dediny, aby ste vedeli smer, do minúty po odložení mapy si tie rozkošné názvy nepamätáte. Resp. si pamätáte len prvú slabiku. Za Csákánydoroszló (používam mapu aby som to správne napísal:) ) som sa vybral cez Ivánc do Oriszentpéteru. Tu prišli prvé väčšie kopčeky, Hmm kopce. Ono vlastne za celú cestu do Ljubljane kopce neboli poriadne žiadne, aspoň z pohľadu, že by šiel človek na ľahko s prázdnym bikom. No napriek tomu, že som v lete vyliezol na cesťáku alpské sedlá, s plne naloženým vozíkom bol pre mňa horské sedlo aj kopec na úrovni Malých Karpát. Kopce, čo prišli pred Oriszentpéterom boli vlastne len také zalesnené vŕšky, stúpanie možno max 3% aj to nie stále a celkové prevýšenie možno 70metrov, čiže niečo ako Kačín zo Železnej. Ale s vozíkom a za tmy mi to prišlo nekonečné ako ruská tajga. A to som si vtedy naivne myslel, že toto budú najhoršie kopce. Trvalo snáď večnosť kým som sa unavený dovliekol do Oriszentpéteru. Bolo 8 a bola zima. Musel som si obliecť už aj zimnú bundu, aj napriek riziku, že sa pod ňou spotím. Tu prišla asi prvá kríza výletu. Chvíľu som si nebol istý, či som schopný ísť ďalej, vedel som málo o tom kadiaľ ísť, a rozmýšľal som, či sa niekde v dedine neubytujem, lebo ma začala zmáhať zima. Mal som už v nohách skoro 200km a 12hodín jazdy s minimálnymi pauzami. Potom som si však povedal, že netrepem ten stan a spacák vo vozíku preto, aby som spal niekde v maďarskom zapadákove v penzióne, tak som sa pozviechal a šiel ďalej. Hneď za zákrutou som zbadal tabuľu s nápisom Magyarszombatfa 12km. To mi dalo energiu, keďže to je hraničná dedina, za ktorou som mal v úmysle, už na slovinskej strane, prespať v stane. 12 kilákov už doklepem aj keby čo bolo. Vzápätí sa pri mne pristavil miestny Maďar v aute a začal na mňa mondokovať. Keď pochopil, že nerozumiem, skúsil Nemčinu. Rozumel som iba “Fašist oder nich fašist?”. Nebol som si úplne istý akú odpoveď chce počuť, tak som sa tváril že nerozumiem. Šiel som ďalej, prišli ďalšie kopčeky, pre mňa výstup na Mt. Ventoux. Prvý krát v živote som bol na biku tak dlho a neviem či to bolo mrazom, alebo sadajúcou hmlou, ale začínal som v sedle zaspávať. Niečo ako mikrospánok za volantom. Akurát, že tu som šiel 10km/h do kopca, takže nehrozilo vyplieskanie sa do stromu. Celkom haluz, musel som potriasať hlavou, aby som zahnal únavu. Nikdy by som si nemyslel, že ak človek funí do kopca, môže zaspať. Ale potom prišla hranica a zjazd dole do prvej slovinskej dediny, či skôr kopaníc – Prosenjakovcov. Radosť bola veľká, únava ešte väčšia, ale čo bolo horšie za vysvieteným kostolom na kopci sa črtal ešte väčší kopec. A to neveštilo nič dobré. Našiel som si flek na osvietenej lúčke za miestnymi potravinami a rozložil som rýchlo stan a zamkol bicykel a vozík o strom. Bolo 9 večer. Celý čas na mňa štekal spoza plotu pes. Dúfal som, že ho to raz omrzí. Neomrzelo. V noci som sa pár krát na to zobudil. Každopádne spalo sa výborne a napriek tomu že vonku bola tráva zamrznutá, sa spalo aj teplo.

Deň 1 – 10,5 h čistej jazdy, 13 hodín celkovo, 206km.

Kde som stratil tie 2,5 hodiny, keď som stál na jedlo len raz? Sám neviem. Veľa času zabilo hľadanie cesty v každej druhej dedine a študovanie mapy. Každopádne bol som v cieli prvého dňa. Oslávil som 17. november prechodom 3 štátov, bez zastrelenia pohraničnou strážou a cieľ Ljubljana sa zdal dosiahnuteľný.


Deň 2
Ráno som vstal o 6tej. Zhltol som raňajky v podobe chleba natretého bravčovou masťou a cibuľou. Týmto by som rád pozdravil všetkých výživových poradcov a ostatné trosky, ktoré držia diétu :). Na ničom nedokážete ťahať 15 hodín bez jedla lepšie ako na bravčovej masti.
Začal som pakovať stan. V dedine už panoval čulý ruch a ja som nechcel, aby ma niekto riešil za to, že som tam stanoval. Bol som však milo prekvapený. Okrem toho, že som bol pre miestnych atrakciou, došiel z domu oproti dedko, za ním 5 mačiek a v ruke mlieko, ktoré mi núkal. Jeho reči som nerozumel a snažil som sa mu vysvetliť, že mlieko neľúbim, ale nepodarilo sa. Mal som mlieko. Ochvíľu došiel s bochníkom chleba. Ten potešil, tak som sa mu poďakoval a on odišiel aj so sprievodom mačiek. Deň vyzeral pekný, slnečný a kopce za dedinou síce boli, ale za dňa nevyzerali tak zle. Vyrazil som pred ôsmou. Po druhej dedine som zle odbočil a zašiel si asi kilometer. Po návrate na správnu cestu prišlo stúpanie do kopcov. Bolo to mini pohorie s prevýšením asi 50 metrov. Ale stúpanie bolo dosť strmé a keď som šiel zo sedla, úchyt vozíka sa uvoľnil a tak som musel zosadnúť a dotiahnuť ho. Bolo to prvý krát čo som tlačil, no nie posledný. Energia však bola, tak som cez toto pohoríčko prešiel celkom v pohode a za ním som uvidel širokú rovinu, kam až som dovidel. To ma potešilo. Kilometre na rovine ubiehali dobre a prešiel som cez viacero dedín. Postupne sa v diaľke začali objavovať hory a pred nimi menšie kopčeky. Cítil som prúser, lebo už som vedel, že moje možnosti v zdolávaní kopcov s naloženým vozíkom sú biednejšie ako Ficove svedomie. Prišli prvé stúpania. Otravné a únavné, ale stále malé kopčeky a krátke. Takto to šlo cez dve dediny. Do Ljubljane som to odhadoval na ešte 160km a bál som sa, že ak ma budú takéto kopce spomaľovať celú cestu nedám to do večera. Za jednými kopčekmi prišli ďalšie. Za dedinou Žihľava ma privítalo dokonca stúpanie po skoro naozajstných serpentínach, značka 10 či 12 %, už neviem. A takto som sa vliekol krokom asi kilák. Vtedy som si vážne nebol istý, či ak sa terén nezmení, budem schopný dôjsť do cieľa. Našťastie sa to zlepšilo a ďalšia cesta do mesta Ptuj bol viac menej po rovine. Trocha ma to upokolilo a do Ptuju som dorazil podľa plánu na obed. Krásne aj keď malinké mesto, s hradom na kopci nad riekou. A prvý väčší míľnik na ceste Slovinskom.
V miestnom bicyklovom obchode som chcel kúpiť nové rohy, ale cena 18 eur ma odradila. Na Slovensku má stali 6 eur. Doprial som si 15 minútovú pauzu na pofotenie, keksík a banán. Do Ljubljany to malo byť 130km a to nebolo zlé o dvanástej na poludnie. Z mesta som sa vybral po rovine smer Ptujska Gora. Po polhodine ma privítal krátky, ale výživný kopec. Zatiaľ najstrmší. Musel som tlačiť. Na kopci sa vynímala miestna katedrála a byť na cestáčiku, celkom si miestnu krajinu užívam. Za kopcom prišiel zjazd do údolia riečky Dravinje. Napravo boli malé zalesnené kopce a naľavo väčšie pohorie. Moja nádej sa upínala k tomu, že pokiaľ idem údolím rieky, vyhnem sa väčším stúpaniam. Slnko svietilo a mňa to lákalo zastať a dať si pivo. Nebol som si však istý časom a tak som pokračoval ďalej. Minul som jeden barokový kaštieľ a obišiel jeden vysoký kopec s vysielačom, ktorý bolo vidieť už od Ptuju. Pred mestom Loče cesta odbočovala na Ponikvu. A tu nastal prvý seriózny problém. Prechod pohoria. Už to neboli kopčeky, ale pohorie asi ako Malé Karpaty. Privítala ma tabuľa 14% tak som poctvo tlačil. A zistil som, že ani tlačiť do 14% nie je ľahké. Vystriedalo sa niekoľko nepríjemných stúpaní. V istej fáze som si pomyslel, že to nemám šancu do Ljubljane do večera stihnúť. Boli tri hodiny poobede a ja som šiel krokom a do cieľa chýbalo asi 100 km. Tu som druhýkrát na tomto výlete začal fungovať na princípe nerozmýšľať a ísť. Len ísť a ono ten cieľ snáď príde ku mne. Za Ponikvou sa cesta zlepšila a prišli miernejšie hupy smerom na mesto Celje. Mal som cieľ prísť do Celje do tmy. Mesto malo byť od Ljubljany asi 70km a dúfal som, že už ten zvyšok doklepem do noci. V Celje ma zdržal jediný defekt na ceste. Predné koleso. Oprava bola jednoduchá, len mi na pohode nepridala tá časová strata. Vedel som, že to najťažšie ešte len príde. Stúpanie na Trojane. Cca 300 výškových metrov a jediný ako tak seriózny horský prechod na ceste. Áno niečo ako Biely Kríž z Rače, alebo Kamzík od Patrónky. A menej strmé. Pre mňa s vozíkom však Everest a ochutnávka naozajstných slovinských hôr. Z Celje bola cesta dosť nepríjemná a frekventovaná až po mesto Žalec. Za Žalcom síce ubudlo áut, ale začalo mierne, možno 1% vytrvalé stúpanie ako predzvesť Trojane. Čo je horšie, začalo pršať. A pršalo veľmi výdatne. Bolo 7 večer a mne chýbalo ešte minimálne 60km. Svetlá na kopcoch v diaľke dávali tušiť, že hory sa blížia a aj keď som samotné hory nevidel, cítil som, že zachvíľu to príde. Mal som obavy, pretože som nevedel presne, aké zlé to stúpanie bude. Zavolal som chalanom na ubytovanie cez Airbnb, že prídem až okolo 10tej. Našťastie to nebol problém. Doplnil som na miestnej benzinke posledný krát v ten deň zásoby koly a vody a šlapal ďalej vytrvalo v lejaku. Hlavne nezastať lebo bola zima a kým sa človek hýbe je to v pohode. Prvý krát sa objavila tabuľka Ljubljana. Nie taká diaľničná, ale po starej ceste, 46km pred mestom. Na jednej strane ma to povzbudilo, na druhej stále som ešte nemal za sebou Trojane a nebol som si istý ako ťažkých bude tých 46km. Za dedinkou Vransko to začalo. Stúpanie sa stalo strmším a lejak hustejším. Autá zmizli úplne a ostal som len sám. Scenéria celkom strašidelná, dúfal som aby som nedostal defekt a nemusel stáť. Pomaly som sa dral hore stúpaním asi 3-5% a snažil sa ignorovať lejak. Pomaly som začal byť z toho zúfalý, ale potom prišli diaľničné mosty nad hlavou a vrchol stúpania Trojane. Vedel som, že odteraz to bude už len z kopca po rovine. Tachometer zamrzol po 10tich hodinách na 170km, čiže niekde v týchto momentoch. Asi od dažďa, aj keď potom ďalšie dni už znova fungoval. Preto neviem koľko som za celý deň prešiel, ale z Trojane do Ljubljany to bolo ešte minimálne 35km. Mierny zjazd, miestami rovina. Najhoršie bolo to, že už prichádzala únava a bol som premočený. Na zjazd som si obliekol zimnú bundu. Tu už so len o to nezastať a neprechladnúť. Cieľ sa blížil, aj keď mi to prišlo ako večnosť, kým som došiel do hlavného mesta. Ešte potom nasledovalo blúdenie mestom. Tu už som zapol GPS a nechal sa viesť a nehľadel som ani na zákazy pre bicykle. Nebola energia riešiť tieto veci. O pol 11 som dorazil na byt. Nasledovalo vynosenie vecí na druhé poschodie bez výťahu a srpcha :) Potom krátky pokec s domácimi, inak úplní pohoďáci a potom kebab. Keďže som celý deň nestál na jedlo, ak nerátam pár minút na keksík a banán, tak som bol hladný že som ledva chodil. A okrem toho sa objavil problém – zodraté stehná a zadok od bicykla. Na kebab som šiel naširoko jak pravidelný sypač z posilovne a ešte nikdy mi tak nechutil. Späť som šiel až o 2 v noci, pretože som sa musel ešte na byte dojesť a stráviť fakt, že som fakt došiel podľa plánu až do Ljubljane :).

Sumár dňa 2 – 214km, 14,5h hrubý čas, 12,5h čistý čas.


Tretí deň výletu bol plánovaný na prehliadku mesta. A na relax po ceste. Ranná káva, čaj a croissanty made in hostitelia veľmi potešili. A čo napísať o Ljubljani? Mesto je asi polovica z Bratislavy a tomu zodpovedá aj centrum. Treba však uznať, že samotné mesto, aj krajina, sú ďaleko pred Bratislavou a Slovenskom. Celkovo v celom Slovinsku som nevidel žiadne odpadky, ani v posledných dedinách. Rovnako v Ljubljani bol poriadok nezrovnateľný s Bratislavou. Všade kontajnery na triedený odpad a samotné centrum bolo bez u nás toľko omieľaného reklamného smogu a grafitov. Navyše v meste v posledných rokoch výrazne vytlačili autá z centra a centrum tak hneď pôsobilo lepšie. A prečo mi to tak udrelo do očí? Asi práve preto, že Ljubljana má veľa paralel s Bratislavou. Zhruba rovnaká veľkosť, rovnako veľké centrum, ktoré prejdete za tri hodiny aj so zastávkou na pivo a hrad na kopci. Akurát tu robia to, o čom v Bratislave ani len netušíme, že by sa dalo. Jediná prednosť Bratislavy je lacnejšie pivo. Čo napísať o tomto dní? Snáď len toľko, že neustále pršalo. V prestávkach som pozrel centrum a na hrade som zmokol do nitky. Preto som šiel naspäť na byt, kde som sa prezliekol, niečo zjedol v blízkom kebabe a pospal si. Večer som sa vybral opäť na obhliadku nočného mesta a na hrad. V hmle vyzeral hrad osvietený na zeleno naozaj pekne a tajomne. Akurát už bol zavretý, takže som sa ďalej ako na nádvorie nedostal. Na záver večera som si dal asi najväčšiu pizzu akú som kedy videl a čierne pivo a pobral sa na byt. Cestou na byt prišiel najväčší zážitok z pobytu v meste. Pri prechode cez cestu mimo prechod ma zastavili policajti. Keď nepochodili so Slovinčinou, skúsili nemčinu. Anglicky moc nevedeli. Najprv to vyzeralo na pokutu 20 eur, ale keď som im ukázal peňaženku a v nej celých 100 macedónskych dinárov, ktoré mi tam ostali od leta, vzdali to a povedali “next tíme”. Celý deň som sa snažil doliečiť odreniny zo sedla a dúfal som, že nasledujúci deň budem schopný jazdy naspäť. Večer som ešte na byte zvažoval alternatívu, ktorá by mi ušetrila kilometre a deň jazdy. Presun do asi 150m vzdialeného Záhrebu. Tam by som ostal jeden deň a až potom šiel vlakom do Viedne. Ušetril by som tak asi 250 km. Odradila ma však cena – 88 eur + 5 eur za bike. Tak som si teda povedal, že nebudem vymýšľať a pôjdem rovnakou cestou domov.


Prišlo ráno 4. deň. Budíček som mal na šiestu ako obvykle. Vstávať sa mi vôbec nechcelo. Cítil som sa dosť rozlámaný. Hovoril som si, že ak tento výlet dojazdím, určite z tej námahy, mokra a zimy ochoriem. Nedalo sa nič robiť. Napísal som odkaz chalanom na byte, ktorí ešte spali na rozlúčku. Boli veľmi dobrí hostitelia. Zbalil som rozložený a sušiaci sa stan a ostatné veci a všetko naznášal postupne dole pred vchod. Črtal sa slnečný deň, aj keď ešte bola hmla. Aspoň, že už nepršalo. Prvé metre viedli do miestnych potravín, kde som si kúpil zásoby na cestu. Potom už som začal kľučkovať von z mesta podľa vytlačenej mapy. Šlo to zťažka. Veľmi som neblúdil, ale neodvažoval som sa po skúsenosti s policajtmi z minulého večera prechádzať prázdne nedeľné križovatky na červenú a tak mi trvalo asi hodinu kým som sa vymotal z mesta. Tiež som skúšal viacero variant nohavíc – oteplováky, tepláky, plienkové cyklistické gate, tak aby nebola zima a zároveň ma neomínali odreniny na stehnách. Nakoniec som zvolil variantu tepláky a na to plienkové gate. Módny hit ako vyšitý, ale v danom momente praktický. Cesta ubiehala dobre, minul som perejistú a rozvodnenú rieku Sávu. To by bol splav :) . Hmla sa pomaly rozostupovala a začalo nenápadné a mierne stúpanie k Trojane od Domžale. Bolo fajn vidieť krajinu v rannom slnku. Vyzerala krásne a vôbec nie tak nepriateľsky ako cestou sem za tmy a dažďa. Takmer idylka a ani samotné stúpanie na Trojane nebol taký smrťák ako som čakal. Po necelých 40km a asi dvoch hodinách som bol hore a odmenou mi bol krásny výhľad na okolité pohorie. V tomto momente to bol vlastne krásny jesenný deň. Povzbudzovalo ma, že ma čaká najbližších 30-40 kilometrov zjazd do Celje. Vlastne som sa už za týmto priesmykom cítil skoro ako doma. Samozrejme nebol to zjazd v zmysle, že sa len veziete a nepedálujete. Skôr nehrozili kopce. Z Trojane to šlo pár kilákov strmšie a potom to bola už viac menej rovina a na zvyšných 20km do Celje som naklesal možno 100 výškových. Bola inverzia. Prechádzal som hmlovými zhlukmi, ale vrcholky hôr v diaľke boli v slnku. Šlo sa spokojne a užíval som si výhľady, ktoré som cestou sem nemal. Nemusel som ani stále skúmať mapu, keďže som už cestu poznal. Celkom dobre to zvládali aj odreniny. Do Celje som došiel podľa plánu okolo jednej na obed. Hovoril som si, že ak dám do tmy Ptuj, vzdialený asi 60km budem spokojný. Na začiatku dňa som nevedel ako to s odreninami a únavou pôjde a tak som si vravel, že to nebudem siliť až na 210 km vzdialené maďarské hranice. Stačí, ak dôjdem do tmy do mesta Ptuj, nejakých 130km. A tam cez net nájdem nejaké ubytko. Mal som na návrat tri dni, čiže deň rezervu a ak by to nešlo, využil by som ho. Aj keď sa poznám a podvedome, hoci som si to nepriznal, som tušil, že sa nezastavím kým neprídem na hranicu. To mám v povahe. Ísť kým nespadnem z bicykla. Z Celje som šiel na Ponikvu, dedinu, ktorá bola v malom, ale nepríjemnom pohorí so strmými stúpaniami. Tam kde som cestou do Ljubljani tlačil a vravel si, že to týmto tempom nestíham. Pred stúpaním na Ponikvu som si dal v miestnej krčme Krušovice a zjedol niečo chleba a Milu zo zásob. Celkovo som sa cestou naspäť nútil jesť častejšie ako cestou tam. Prišlo prvých 16%. Skúsil som, nevydalo. Zvyšok som dotlačil, aspoň som zistil ako sa cítil Sisyphus, keď tlačil kruto ťažký šuter do kopca. Čas bol však dobrý a tak som tieto kopce prekonal pomerne s prehľadom. Na podiv bola aj energia. Za chvíľu som bol v údolí Dravinje a tu som začal využívať aj trochu rezkejší vietor, ktorý vial od juhu, pre mňa ideálne do chrbta. Kým sa začalo slnko skrývať za obzor bol som pri Ptujskej Gore. Tu som si prvý krát za cestu aj vychutnal predbehnutie dvoch cyklistov. Prišlo stúpanie, pár serpentín, asi 6%. Za normálnych okolností by som tlačil, ale predomnou šli dvaja cyklisti, tak som si povedal, že ich dám s vozíkom, aj keby čo bolo. Podarilo sa a na radosti mi neubralo ani to, že som nepredbehol Frooma so Saganom, ale len dve 50 ročné tety na horákoch. Z vrcholu Ptujskej Gory to už šlo hladko až do mesta Ptuj. Tam som dorazil už za tmy. Spravil som si fotku nočného mesta od rieky a vybral sa na prieskum. Keďže bolo len 5, vykašľal som sa na myšlienky ostať v meste nocovať a povedal som si, že tých necelých 70km k hranici doklepem. Chcel som sa však najesť. Pizze ideálne. No v celom meste mali len 3 stravovacie možnosti. Nejaký kafee bar v centre, jednu pomerne luxusne vyzerajúcu reštauráciu na brehu rieky a potom pekáreň. Tak som si aspoň nakúpil v pekárni 4 veľké koláče a sprite a upratal sa to zjesť k vlakovej stanici. Tam ma vyčíhal miestny sockár, ktorý si prišiel vypýtať éčko. Ako inak na vlak. Dal som mu ho. Karmu si treba na takejto ceste hýčkať. Na vlak nešiel, skôr smer miestna krčma. Ale to mi nevadilo. Sfutroval som všetko a vybral sa ďalej. Chvíľu som si nebol istý kadiaľ z mesta na správny smer, ale potom som to našiel. Prišla pomerne dlhá a otravná pasáž cez pár miestnych dedín. Vedel som, že hlavná prekážka večera, stúpanie asi 70 výškových metrov cez pár serpentín ešte len príde. A bude tma a les. Vlastne už niekoľký krát na tejto ceste, ale tento krát sa mi do tej tmy už nechcelo. Asi preto, že som nebol natoľko unavený, aby som sral na strach:) Prišlo to a preliezol som to ľahšie ako som čakal. Stále bola energia a už mi chýbalo na hranicu len nejakých 40km. Bolo 7 a tak som si myslel, že o 9tej v pohode kempím v Prosenjakovoch. Mýlil som sa. Podcenil som miestne lazy kde som kvalitne poblúdil a zamotal sa do malých kopčekov a viníc. Tma jak v riti, cesta skoro zmizla, na strach už nebola energia, len som sa chcel vymotať z tých prekliatych vŕškov. Spustil som sa preto prvou možnou cestou dole do planiny, ktorá sa tiahla až takmer k hranici. To však ešte moje blúdenie neskončilo. Zistil som, že som asi o 2 dediny ďalej, ako som mal byť a kým som sa dostal na správnu cestu, ešte som si užil zachádzku do ďalšej dediny. Už som plánoval, že zostanem kempiť na mieste. Začalo sa ozývať ľavé koleno a už to nešlo. Nevedel som si predstaviť, že by som mal prejsť ešte 30km. Bolo už asi po 9 a našiel som peknú lúku, tiež osvetlenú v jednej dedine. Aj som zastal, že zakempím, ale potom som si povedal, že je to moc na očiach a nechcel som, aby ma riešili miestni policajti. Neviem ako ústretoví sú voči stanovačke v prostriedku dediny. A navyše sa ozvala moja povaha ísť kým nespadnem z bicykla. Ak by som zastal, určite by som nedošiel na druhý deň domov. A navyše by mi to nedalo, že som nedal denný cieľ. Tak som opäť zapol blikacky a svetlo a vyšiel na cestu. Stočil som sa opäť po vetre a keďže bola rovina, šlo to aj na ľahkom prevode, aby sa šetrilo koleno. Aj tak som ťahal už prevažne len pravou nohou. V tejto fáze som už nepremýšľal, len som to bral na autopilota tak, že každým metrom sa blížim a základ je nezastať. Prešiel som takto po rovine postupne niekoľko dedín až som sa dostal k poslednej prekážke ten deň. Bolo asi pol jedenástej keď sa mi do cesty postavili vŕšky v okolí Prosenjakovcov. Bolo treba prejsť cez kopec do dediny Bukovnica a z nej ešte cez kopec do Pordašincov. Tlačil som a už mi vôbec nevadila tma a les a nevyplašili ma ani o život škriekajúci vtáci pár metrov v lese napravo. Proste bolo mi to jedno a keby na mňa vybehne z tej tmy čokoľvek v danej fáze únavy a nasratosti by si to ten niekto/niečo odskákal. Po prekonaní tohto mini pohoríčka, niečo ako zalesnené vŕšky na Podunajskej nížine, som sa dostal do hraničných lazov – Pordašinci. Tu som videl to, o čom pred pár dňami všetci písali, nikto to naživo nevidel, no každý hobby fotograf to sphotoshopoval nad bratislavským hradom. Mega kruto veľký mesiac. Vlastne len jeho spodnú polovičku, keďže už nebol spln, ale bol tam. Obrovský a nízko nad obzorom. Aj takéto odmeny sa občas na ceste vyskytnú. Cez ďalšiu osadu som prešiel konečne s vypätím posledných síl, na jednej nohe a ledva sa vlečúc do Prosenjakovcov. O pol 12 tej som postavil stan na známom mieste a rozmýšľal som, či ráno príde ujko s mliekom. Niečo som zjedol a rýchlo zaspal. Presvedčený, že to zajtra celé nedám, že budem rád ak dôjdem na rakúsku hranicu nejakých 130km.

Sumár dňa 4 – 214km, 15h hrubý čas, 11,5h čistý čas.


Deň 5
Keďže som mal minulý večer neskorý príjazd a kolená a nohy som mal úplne boľavé, že som nevedel ani do stanú vliezť, doprial som si o hodinu dlhší spánok do siedmej. Ráno som vyrazil o deviatej, po nákupe vody a koly v miestnych potravinách. Ujko s mliekom sa motal po dedine, ale nič neprinesol :) Hneď prvé metre boli asi 3% stupák kilometer k hranici. Šlo to ztuha. Veľmi ztuha. Nepomáhal ani krásny výhľad na krajinu zaliatu ranným slnkom. Akurát som si hovoril, že nevadí, tempo nech je akokoľvek pomalé, tých aspoň 100 kilometrov dám do večera. Večer zakempím o šiestej, dobre sa vyspím a posledný rezervný deň to už oddýchnutý dorazím do Bratislavy. A povzbudzovalo ma aj to, že kopce mali byť čoraz nižšie, až mali prejsť do maďarskej planiny, ktorá už mala byť až do Bratislavy. S touto myšlienkou som sa pomaly dral, tlačil a spúšťal cez miestne kopčeky. Na počudovanie sa mi darilo držať celkom obstojnú priemerku 18 km/h. Takže som bol kľudný. Nohy síce boleli, ale koleno už poslúchalo. Aspoň to. Navyše som začal piť pivo. Pekne za jazdy som si cucal a na hladný žalúdok aj celkom účinkovalo. Pred Körmendom prišla cesta so zákazom pre bicykle, ktorú som predtým obchádzal cez tri dediny. To dnes už neprichádzalo energeticky do úvahy, tak som kašlal na zákaz. Áut bolo málo. Upravil som si riadítka do vyššej polohy, keďže už som nevedel, akú polohu zvoliť na tom bicykli. Za Körmendom prišla konečne vytúžená maďarská rovina. Slnko svietilo, vietor silnel, ale fúkal do chrbta a pivo som mal. K hranici s Rakúskom ostávalo 80km a bolo ešte len 11 dopoludnia. Vedel som, že dnes to pôjde v pohode. Cestou som si spieval, pil pivo a užíval si tú samotu a pokoj. V Jáku som si kúpil ďalšie pivo. Ale nepil som ho už, keďže ma čakalo Szombathely a pomerne rušný obchvat. Ten som pretrpel a vybral sa na Hegyfalu. Tu som sa mierne stočil, viac na východ, než na sever a tak sa južný vietor oprel do mňa zboku. S tým vozíkom to fakt cítiť a tak som sa vliekol dosť pomaly. Fertöd na maďarskej hranici bol 60km a ja som mal cieľ dôjsť tam do tmy. To sa zdalo reálne. Za Hegyfalu som si otvoril pivo kúpené v Jáku a cez sériu nekonečne rovných ciest som sa cez dedinu Iván dopracoval až do Fertödu. Už sa stmievalo a roviny boli fakt nekonečné, ale psychika bola povzbudená faktom, že som už skoro doma. Fertöd leží nižšie ako okolitá maďarská rovina a tak som zažil dokonca asi kilometrový možno 3% zjazd. Šlo to samo až za mesto kam som dorazil s posledným svetlom. Vlastne bola už tma, keď som sa vybral k asi 5km vzdialenej hranici. O tom že by som zakempil už som nepremýšľal. Síl bolo zrazu dosť, psychika je veľký pán. Vietor fúkal silný do chrbta a tak som si vravel, že lepšie podmienky na posledných 80km nebudú. Navyše bolo ešte len 5 hodín večer. Vietor. Celý výlet, aj pred ním, som sledoval počasie. Silu a smer vetra. Našťastie hralo počasie do karát. V štvrtok, keď som odchádzal, malo byť hnusne v Bratislave, ale ja som odtiaľ pomaly unikal. V piatok hlásili v Ljubljani slnečno a tak som vedel, že ako budem unikať z bratislavskej pľušti budem sa blížiť k Ljubljanskému slnku. V sobotu malo v Ljubljani pršať. To mi nevadilo. Nemal som byť na biku a na pitie piva v meste to neprekáža. A v nedeľu malo už opäť svietiť slnko. V pondelok malo svietiť slnko v Bratislave, a mal prvý krát aj fúkať vietor. Silný z juhu. Preto som rozložil výlet tak, aby som tieto podmienky čo najviac využil. Jasne, ak by fúkal viacero dní protivietor, nedal by som to podľa plánu, ale našťastie počasie vyzeralo stabilné a plnili sa predpovede. Na rakúskej hranici v Pamhagene som si kúpil posledné zásoby, sprite, ovocie a šumivé vitamíny. Ešte stále som bol presvedčený, že z tej námahy ochoriem, lebo som šliapal už 4. deň 200km na doraz, tak som chcel aspoň trochu pomôcť imunite. Cesta Rakúskom bola s vetrom v chrbte pomerne rýchla. Aj keď som odignoroval cyklochodník popri ceste a šiel po normálnej ceste. Dôvod bol ten, že cyklochodník bol zaprášený fľakmi blata z traktorov a mne sa nechcelo kodrcať sa na tom po tme. Síce som si vyslúžil zopár vytrúbeni a pár nadávok od miestnych plechovkárov, ale kto tej hatlanine rozumie. Vlastne nechápem načo používali Nemci za vojny na šifrovanie Enigmu. Stačil im materinský jazyk a nikto na svete by im ich rozkazy nerozšifroval. Takto to šlo asi 20 km do Monchofu. Tu prišiel posledný kopec. Stúpanie asi 50 výškových metrov na takú malú náhornú planinu, ktorá sa ťahá až do Zurndorfu asi 10km. Sám som bol prekvapený ako som to vyšlapal. Aj keď tu už došli sily a mal som pocit, akoby som celú tú planinu ťahal do kopca. Nepomáhal ani vietor, ktorý sa, mám pocit, torchu obrátil k západu a tým pádom fúkal viac z boku ako do chrbta. No bolo to už len 30km do Bratislavy. A bolo len 8 večer. Krásny čas. A kraj, ktorý už dôverne poznám z tréningových jázd na cesťáku. Zurndorf, Gattendorf, Pama, Kittsee. Už neboli veľmi sily, ale psychika to vynahradila. Šiel som pomaly, ale už nebol dôvod sa hnať. Vedel som, že do hodiny som doma. V Kittsee asi o 9tej som si objednal pizzu. Nech je doma kým prídem. Najväčšiu akú mali v ponuke. Prerátal som sa. Čo im obvykle trvá hodinu a pol teraz dali za 25 minút a tak keď mi zavolali na nadjazde nad Panónskou pri Terne v Petržalke a povedal som im, že za minútku som dole, posledné dva kilometre cez Petržalku do Ovsišťa som dal tryskom. Únava neúnava, na tacháči skoro 30 a ostrý šprint. Aj tak čakal na mňa skoro 10 minút. Ale bol som doma. Po šprinte ako na Tour a s pizzou v ruke. A šťastný, že som dal všetko dokonale v pláne a nepoužil som ani deň rezervy. Bolo ani nie pol 10tej. Vyniesol som veci hore a plný adrenalínu a šťastia som mal zrazu kopec energie. A bolo mi aj trochu ľúto, že už je to za mnou.

Sumár dňa 5 – 205km, 12,5h hrubý čas, 10,5h čistý čas.


Ak by som to mal zhrnúť, dám len pár odrážok:

• takéto cestovanie je super, vyčistí to hlavu a preverí vytrvalosť, kondičku a odhodlanie a je to kopec zážitkov

• prepískol som vzdialenosť, 200km na deň s naloženým vozíkom je priveľa, 100km by bolo v pohodičke, výlet rakúskeho cykloturistu, 150km je pre trénovaného človeka ešte ok, ale posledných 50 km bolo už každý z tých štyroch dní presne to, čo bolo na dlh a čo sa nestíhalo zregenerovať

• kopce – s vozíkom si kopce neplánujte a ak, tak počítajte s veľkou časovou stratou a tlačením, s vozíkom sú aj Malé Karpaty ako Passo Stelvio, a ak príde viac ako 8% tlačíte

• vietor – s vozíkom je protivietor koniec, už aj bočák vie narobiť problémy • bicykel – celé som to dal na biku CTM Twister za 270 eur, nič viac netreba, jednoduchá výbava, ľahko opraviteľná a diely dostupné, na tento typ výletu plne stačí

• bicykel 2 – rohy sú nutnosť na zmenu polohy rúk, ale čo je hlavné sedlovku si treba kúpiť takú ženskú, dôchodcovskú, mäkkú s pružením a širokú, inak si to odseriete, a ešte reťaz radšej kvalitnejšiu nech sa nenatiahne za tých pár stoviek km

• stan a spacák – plne preverené, aj za mrazu sa v spacáku spalo výborne, vyspal som sa lepšie ako doma v posteli • počasie – ani v novembri sa netreba opúšťať a kukať sa z okna ako leje, stačí trochu prekročiť osobný komfort a ide to


Upozornenie na záver, cesta je závislosť a hoci som si povedal, že na tento rok už dosť, láka to a už sa rodí plán.

Autor:
Publikováno:
9. 12. 2017
FOTOGALERIE
následující >
Fotogalerie
Dobrodruh
Laco Branicky
Navštívené kontinenty celkem:
1
Navštívené země celkem:
9
Počet publikací celkem:
3
Nejnavštěvovanější země: